ZELENÝ ŠTVRTOK

Milí veriaci!

Možno sa nám ťažko odpovedá na otázku, ktoré udalosti boli najdôležitejšie v našom živote. Je to aj preto, že sme nemali v živote len jeden cieľ, ktorému by sme všetko podriadili. U Ježiša to bolo jednoznačné. Mal len jeden cieľ od začiatku až do konca. Jeho cieľom bolo priniesť záchranu padnutému ľudstvu. K tomuto cieľu podriadil všetky udalosti pozemského života. Jednou z vrcholných udalostí je Posledná večera. Pri nej sa rozhodol, že jedinečným spôsobom sprítomní krvavú obetu na kríži. Keď povedal: „Toto je moje telo… Toto je moja krv“, nekonal novú obetu, ale dal obete z kríža nový spôsob prítomnosti. A keď apoštolom prikázal: „Toto robte na moju pamiatku!“, tak plnením tohto mandátu sa bude jeho obeta stále nanovo sprítomňovať na tom mieste sveta, kde kňaz povie konsekračné slová nad chlebom a vínom. Sv. Pavol to Korinťanom vysvetlil takto: „A tak vždy, keď budete jesť tento chlieb a piť tento kalich, zvestujete Pánovu smrť, kým nepríde.“ Pri každej sv. omši sa budú vždy diať dva zázraky: z jednoduchých pokrmov, ktorými sú chlieb a víno, sa stane Telo a Krv Kristova a druhý zázrak urobí z nás „Bohu milú živú obetu“. Kristus teda nedáva novú hodnotu len chlebu a vínu, ale aj každému, kto ho prijíma. Je to jeho čin lásky, či už voči Bohu alebo voči nám.

Pravdepodobne si nepamätáme deň, keď sme prvý raz zasadli za rodinný stôl s ostatnými členmi rodiny. Od stoličky, na ktorej nás kŕmili, sme prešli k veľkému stolu. Bol to prechod od spoločenskej izolácie k jej plnej účasti. Pri stole sme sa stali už súčasťou rodiny so všetkými právami a povinnosťami. Aj keď sme boli ešte deti, členovia rodiny nás začali postupne akceptovať a mohli sme hovoriť svoje názory na témy, o ktorých sa rozprávalo pri stole. Omnoho lepšie si však pamätáme, keď sme prvý raz zasadli k inému stolu. Bolo to v kostole pri slávnosti Prvého svätého prijímania. Ono nám umožnilo plnú účasť na sv. omši. V kostole sme sa stali rovnocennými so všetkými, ktorí už prijímali Eucharistiu. Romantický pohľad na rodinu sediacu pri stole sa pomaly vytráca. Dnes už nie je samozrejmé, že rodičia a deti spolu stolujú. Členovia rodiny sú tak roztrieštení, že je skoro nemožné, aby sa pravidelne schádzali pri rodinnom stole. Azda len na veľké sviatky. To môže mať vplyv aj na vzťah k Eucharistii. Mnohí, ktorí boli v detstve na Prvom sv. prijímaní, neskoršia nevidia zmysel stretávať sa s inými kresťanmi pri obetnom stole. Cítia sa síce členmi Cirkvi, ale žijú, ako sa im páči. Podobne ako v rodine.

Pápežský kazateľ Raniero Cantalamessa vysvetľuje, čo pre náš život znamená Eucharistia. Mala by nám pomáhať, aby sme podobne ako Ježiš urobili zo svojho života dar lásky pre druhých: „Aj my musíme v duchu povedať svojim bratom a sestrám: ‚Vezmite a jedzte; toto je moje telo.‘ Vezmite si môj čas, moje schopnosti, moju pozornosť. Vezmite si moju krv, totiž moje utrpenia, všetko, čo ma ponižuje, trýzni, obmedzuje moje sily, dokonca aj moju fyzickú smrť. Chcem, aby celý môj život bol ako Kristov život rozlámaným chlebom a vyliatym vínom pre druhých. Chcem urobiť z celého svojho života Eucharistiu. Nie sme povolaní len sláviť Eucharistiu, ale aj urobiť zo seba Eucharistiu.“

Požehnané a milostiplné prežitie veľkonočných sviatkov.

Nech vzkriesený Kristus vstane aj v našich srdciach a Jeho vykupiteľské dielo posilni našu nádej pre večný život.

Zo srdca všetkým praje a vyprosuje Váš duchovný otec
Ján Šimko