Milí veriaci!
Formovanie našich postojov má určité etapy. Vidíme ich aj u apoštola Tomáša. Sú štyri. Prvá: prišiel a počul. Tomáš nebol prítomný pri prvom zjavení Pána apoštolom. Apoštoli mu hovoria: „Videli sme Pána.“ Druhá etapa: počul a pochyboval. Neuveril rozprávaniu svojich kolegov. Tretia etapa: pochyboval a dotkol sa. Ježiš mu dovolil, aby sa dotkol jeho rán, tak ako si prial. Štvrtá etapa: dotkol sa a uveril. Zvolal: „Pán môj a Boh môj.“ Je to jeho štvoretapová cesta od pochybností k viere.
Štyri Tomášove etapy sú pre každého kresťana poučné a inšpiratívne. Prvá nás povzbudzuje k účasti na sv. omši. Mnohí kresťania sa na nej nezúčastňujú. Nepočujú Ježišovo slovo a neprijímajú jeho Telo. Nedokážu nikomu povedať: videl som Pána. Nie sú svedkovia. Ťažko môžu niekoho pozvať: poď a uvidíš.
V druhej etape vidíme túžbu ľudí skusovať Boha konkrétnymi spôsobmi. Extrémna podoba tejto túžby chce dokázať existenciu Boha vedeckými metódami. To však nie je možné. Keby sa to podarilo, nemohli by sme hovoriť o Bohu. Existuje veľa skutočností, ktoré sú nemerateľné a predsa existujú: láska, spravodlivosť, milosrdenstvo, odpustenie. Ľudia patria do jednej z troch skupín: dôverčiví, skeptickí a kritickí. Prví všetkému veria. Druhí o všetkom pochybujú a tretí rozmýšľajú. Ježiš si váži kritických ľudí, ktorí rozmýšľajú a potom sa rozhodnú. Aj zdravý skepticizmus je dobrý, ale nesmie vylučovať zmysel pre zázrak a otvorenosť tajomstvu.
V tretej etape sa Tomáš dotýka Ježišových rán. Ježiš pokarhal Tomášovu požiadavku vidieť čisto obyčajným a fyzickým spôsobom. Chváli tých, ktorí prichádzajú k viere bez toho, aby videli. Má však pochopenie aj pre skeptikov, ktorých reprezentuje Tomáš. Skúsiť Boha sa dá len nepriamo. Môžu ho ponúknuť aj tí, ktorí žijú podľa evanjelia. Evanjelium by malo byť hmatateľné. Len tak môže definitívne podporiť rozumové argumenty o existencii Boha.
V štvrtej etape je život podľa viery v našich farnostiach a iných miestach, kde bývame, študujeme, pracujeme, oddychujeme. Jeden zo spôsobov je aj život naplnený milosrdenstvom. V našich časoch, keď sa hovorí o tom, čo všetko človek môže dokázať a akými prostriedkami, milosrdenstvo nie je v kurze. V konečnom dôsledku však len milosrdní ľudia môžu byť požehnaním pre svet a zároveň sprítomňovať milosrdného Boha. Prostredie by malo cítiť, že v nich pôsobí Boh.
Ján Šimko, farár