Milí veriaci!
Jedna orientálna legenda hovorí, ako sa istý pútnik vybral do veľkého mesta. Cestou stretol dvoch pocestných – Strach a Mor. Mor mu vysvetlil, že keď prídu do mesta, zahynie tam 10-tisíc ľudí. Pútnik sa spýtal, či ich bude Mor zabíjať sám. „Ale kdeže. Ja zabijem len pár stovák. O ostatných sa postará môj priateľ Strach.“ Prvé slová, ktoré počujeme od zmŕtvychvstalého Ježiša, sú „Nebojte sa!“ Ony nijako nezmenšujú veľkosť toho, čo Ježiš vytrpel. Práve naopak. On si nevýslovne veľa vytrpel práve preto, aby mohol povedať tieto slová. Sú to slová, ktoré sa v Svätom písme opakujú počas celého Ježišovho pozemského života. Anjel povedal Panne Márii: „Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha...“ (Lk 1, 30). Jozef počul rovnakú vetu. „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu…“ (Mt 1, 20). Učeníkom počas búrky na mori Ježiš povedal: „Čo sa bojíte, vy maloverní?!“ (Mt 8, 26) Tri roky Ježiš zachraňoval ľudí pred ich strachom – odpúšťaním hriechov, zázračnými uzdraveniami. Ľudia sa čudovali, ďakovali mu, no boli stále skeptickí. Báli sa opustiť svoje predstavy o Mesiášovi, svoje ciele a požiadavky. Preto kričali: „Ukrižuj ho!“
Strach ľudí spája, lebo pred ním sú všetci rovnakí. Nezáleží na tom, koľko majú rokov, aké je ich postavenie a skúsenosti. Počnúc strachom z rozličných skúšok, cez lekárske diagnózy až po strach zo skrachovania manželstva, firmy a straty práce. Dnešná generácia je celosvetovo spojená so strachom. Vírusová pandémia prináša strach všetkým ľuďom na planéte. Takúto skúsenosť ľudstvo azda ešte nikdy nemalo a nikto nemôže pred ňou uniknúť. Strach zároveň odkrýva charaktery. Je prirodzené, že človek sa strachuje sám o seba. To je však len prvý stupeň. Človek by nemal ostať len pri ňom, lebo sa zmení na egoistu. Druhý stupeň ho otvára pre potreby druhých. Ak cítime univerzálny strach, vidíme aj univerzálnu solidaritu, predovšetkým na úrovni jednoduchých ľudí. Strach pôsobí mobilizačne a kreatívne. Strach mení priority. Odpoveď na otázku, čo je v živote najdôležitejšie, je iná, keď si človek myslí, že má život v rukách a pod kontrolou. Iná je, keď ho nemá. Priority, ktoré pripomína strach, by sa nemali vytratiť, keď strach pominie. Strach reštartuje vieru, nádej a lásku. Božské čnosti by nemali mať základ v strachu, ale aj v láske. Spojenie strachu a lásky im dáva nový impulz. Človek ich viac prežíva. Strach človeka učí, že všetko okolo neho je nestabilné a nepredvídateľné. Živé a neživé bytosti prichádzajú a odchádzajú. Niekedy je to očakávané, inokedy nečakané a nepredvídateľné.
Strach pomáha rozmýšľať nad smrťou a dotýkať sa večnosti. V spoločnosti bez strachu sa ponúkajú projekty na zábavu. Počnúc narodeninovým oslavami ročných detí až po turistické destinácie pre starých ľudí. Strach to mení. Mnoho starých ľudí potom už nerozmýšľa nad dovolenkovými atrakciami, ale nad tým, ako dlho ešte budú žiť. Strach napokon môže posilniť presvedčenie, že Ježiš je prítomný vo všetkých strachoch a pomáha ľuďom, aby ich zvládli. Sám svedčí o tom, že za strachom a bolesťami je nový život.
Ján Šimko, farár